Muž z mičinej

Laluha Milan

Laluha, Milan

sa narodil, 11. 11. 1930 Tekovských Lužanoch a zomrel 10. 11. 2013 v Bratislave. Je významný slovenský maliar, grafik a kresliar, významný predstaviteľ neskorej moderny 2. polovice 20. stor. na Slovensku. V rokoch 1950 – 1955 študoval na Vysokej škole výtvarných umení u Ľ. Fullu, B. Hoffstädtera, E. Zmetáka a D. Millyho.

Patrí ku generácii výtvarných umelcov, ktorí koncom 50. rokov 20. stor. aktívne vystúpili proti diktátu socialistického realizmu stalinistického typu, ktorý v súdobom umení na Slovensku dominoval. V roku 1957 sa stal zakladajúcim členom Skupiny M. Galandu, ktorej členovia sa snažili o autorský výraz bez násilného vplyvu ideológie. Vo svojej tvorbe nadviazal na svetové i domáce moderné umenie 1. polovice 20. stor. Charakteristický štýl jeho diel sa postupne vykryštalizoval v 2. polovici 50. rokov a začiatkom 60. rokov 20. stor. Postupnou redukciou tvaru, vynechaním detailu, svojskou modeláciou prostredníctvom farebných (aj čiernych) plôch sa dopracoval až k robustným tvarom, typickým pre jeho diela. Jeho obrazy v sebe nesú napätie medzi silným abstrahovaním a zobrazovaním konkrétneho motívu.

Tematicky v jeho dielach spočiatku dominovali tradičné žánre, napr. zátišie, ľudská figúra v interiéri, autoportrét a ženský akt (Zátišie s pohárom a hruškami, 1957; Spiaca, 1966). V neskoršej tvorbe sa trvalým motívom stala najmä krajina a postava v nej, centrom záujmu sa stal slovenský vidiek so svojimi typickými ľudovými motívmi – architektúrou a krojmi. Ženy v krojoch a muži pri poľnohospodárskej práci vo vidieckej krajine boli pre neho celoživotnými témami. Vo svojich dielach sa snažil o zachytenie nálady a atmosféry (napr. konkrétny moment dňa). Motív redukoval na výsek krajiny a postavy – figúra je zväčša zobrazená len ako detail postavy (napr. polpostava či hlava) namaľovaný z bezprostrednej blízkosti, v pozadí sa objavuje krajina s chalupami, lúkami a kopcami. V jeho dielach z 1. polovice 60. rokov 20. stor. sú postavy ešte definované aj v detailoch tvárí (Večer, 1963), v neskoršej tvorbe sú zachytené najčastejšie z profilu či dokonca zozadu, napr. s klobúkom či robustným čepcom.

Esenciu motívov dokázal zobraziť špecifickým spôsobom prostredníctvom moderných výtvarných prostriedkov, všetky motívy sú zredukované do znakovej podoby (Z poľa domov, 1970 – 75; Žena s batohom, 1980 – 81). Sú rovnocenné, podané plošne ako kompozícia tvarov, dôležité je asymetrické usporiadanie, ktoré je dokonale vyvážené v celkovom pôsobení. Napriek konkrétnemu motívu postavy v krajine sa jeho diela dostávajú až na hranicu abstraktnej kompozície (Kompozícia III., 1968; Za dedinou, 1964). V maľbách dominuje ostrá farebnosť, zredukovaná len na niekoľko farieb. Ide o farby čisté, nanášané ako plné plochy, postupne rozmývané čiernou, ktorá tvary vymedzuje v kompozícii. Spočiatku bola prítomná aj žltá farba (Večer, 1964). Neskôr sa farebná škála ustálila na oranžovej, červenej, zelenej, modrej, bielej a čiernej).

Významnou súčasťou jeho tvorby bola kresba. Intenzívne sa jej venoval najmä počas 60. rokov 20. stor., keď masívne objemy modeloval hutným šrafovaním (technika kresby ceruzou). Tento spôsob modelácie neskôr preniesol aj do maľby v podobe dominantných čiernych plôch, ktoré nahradzujú líniu a tieňovanie. V kresbách zo 70. rokov 20. stor. motívy redukoval do minimalistického znaku a symetrickej kompozície. Okrem maľby a kresby sa venoval aj drevorezu (koncom 50. rokov 20. stor.), z ktorého pravdepodobne čerpal inšpiráciu aj na maliarsku tvorbu – napr. definovanie tvarov kontrastom čiernych a bielych plôch (Muž s vrecom, 1969).

V roku 1972 bol vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov. Bol nositeľom viacerých ocenení, napr. Radu Ľ. Štúra II. triedy – za celoživotné mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti umeleckej tvorby.